reklama

Dobrého je málo, ale keď je niečoho veľa, tak je to zlé?

Nie som celkom stotožnená s tymto príslovím alebo konštatovaním a možno vysvetlím aj prečo nie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Aj mňa ludia volajú Malinká......Mám malé telo, malé uši, malé nohy, malé prsia, som proste Malinká. Keď sa mi sem tam stane, že začnem rozprávať o mojich „maličkostiach“, tak to ľudia jednoducho zabodkujú vetou „ dobrého je málo“. Veď dobre ako myslíte........nuž ale čo potom ľudia veľkí, obrovskí, s veľkými hlavami, s veľkými nohami, s veľkými ušami a celkovo typ a´la Golem...? Pri počúvaní takýchto Golemov som prišla na to, že velkí ľudia vedia byť veľmi citliví a láskyplní....

OK, skúsenosť.

Ležím si jedného dňa na nemenovanom kúpalisku pohodená na lehátku, len tak pozorujem pár ľudí ako sa čvachtajú vo vode. Slnko pečie, vodička žblnká, deti sa smejú a hrajú a ja sa len tak vyvaľujem a nad ničím nerozmýšľam, nič neriešim...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V diaľke vidím ako smerom ku mne kráčajú dve “gorily“.

Gorily sú chlapi, ktorí majú hlavu vyholenú, zrastenú s telom, bez krku, takzvané „hlavohrude“, chôdza klasicky pripomína melónovú brigádu, ramená a ruky, by každého jednou ranou poslali na onen svet, nohy títo ľudia nespoja, pretože „bandasky“ na stehnách im to nedovolia. Na tele sa im nedajú spočítať všetky tetovania a gramáž zlata, ktorým sú ovešaní sa blíži ku kilu. Pohľad „pitbulla“ nazúrený na celý svet, tak ten by priatelia vedel zavraždiť.

Idú priamo ku mne. Menšie obavy a ich pohlady na mňa, mi nedovolia ležať na lehátku v tej istej polohe. Otáčam sa, mrvím sa a vyberám z plážovej tašky časopis a cigarety. „Poďme k tej blondínke!“ povedali hlavohrude.....Fúha.... pripalujem si cigaretu, vetrík pofukuje, takže škrtanie zapaľovača začína vytáčať nielen mňa. Podarilo sa! Tvárim sa, že mi je ukradnuté, kto vedľa mňa leží a vyfukujem pokojne dym. Nemám strach z takto ozrutne vyzerajúcich ľudí, ale mám strach zo slovných narážok, ktoré sa od takýchto ľudí dajú pokojne očakávať. Už riešim a očami si vyberám lehátko, ktoré si obsadím pokial začnú dobiedzať. Usadili sa na lehátkach priamo vedľa mňa a ticho....otočím sa, či tam naozaj sú. Sú a v tichosti sa opaľujú. Divné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hravohruď, to je ten väčší so zlatom hovorí Pittbulovi, to je ten nižší zavalitejší s tetovaniami: „ A čo inak, frajerku máš?“

Pittbul na to: „ Veru neviem čo z toho bude , ale spoznal som jednu, ktorá naozaj stojí za to.“ Hlavohruď sa hlboko zamyslí a hovorí: „A aká je? Prsnatá je dobre?“ Túto otázku som očakávala.

Pittbul: „Kašlem na prsia, je proste úžasná, ti poviem „kamarííííde“ keď som pri nej podľamujú sa mi kolená, žeriem každé jej slovo, krásne voní, tak čisto a ked ma pohladí, tak sa rozplývam, toto som kamarád môj zlatý v živote nezažil!“

Nieže by som načúvala rozhovory iných, ale toto sa nedalo nepočuť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skoro som sa vykotila z lehátka ako som počula čo hovorí a hlavne ako s citom to hovorí.

Pittbul: „ Chcel by som, aby toto bola matka mojich detí a ti poviem aj hneď. Už by som totiž rád naháňal nejakých špuntov po dvore!“

Zabehol mi dym z cigarety, neverila som vlastným ušiam, že chlapi sa o týchto veciach rozprávajú takto precítene a už vôbec nie chlapi, ktorí majú aj zo zlatom asi 120 kilo a vyzerajú tak brutálne drsne. Pri tom ako som si upíjala z malinkovky a snažila sa uklľudniť dusivý kašel, som sa samozrejme naďalej tvárila, že som vzduch. Listovala som okrem iného v časopise tak neprimerane rýchlo, muselo byť jasné, že si nestíham pozrieť ani obrázky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hlavohruď: „To vážne???, povedz mi aká je? Kde ste spolu už boli? Ako si ju spoznal? Koľko ste vlastne spolu?“

Toľko otáznikov, ale bola som rada, že Hlavohruď ich položila pretože sama som bola zvedavá, či sa dokáže niekto v takom obrovskom tele úprimne otvoriť.

Pittbul napokon odpovedal na všetko a Hlavohruď len skonštatovala: „ Závidím ti, ale v dobrom, toto by som chcel aj ja!“

No v duchu som odpadla znova, stále ma lámal pocit, že toto je len sen a ja proste spím na kupku...Tak som poriadne otvorila oči a poriadne sa pozrela na tie dve hory mäsa, pod ktorými sa lehátka dosť deformovali. Do tej romantiky jednému z nich zazvonil telefón.

„Jasné vybavím šecko, o to sa ty neboj móóóój, večer sa stretneme, hlavne dones tie prachy......inak bude večer výjazd, na to pamataj!!!!“

No veď čo už, aj slovník bol iný aj intonácia v hlase sa prepla. Veď s hlavohruďami je treba hovoriť hlavohruďou rečou, to nie je len tak. Jedným telefonátom som mala pocit, že nastala totálna zmena osobnosti. Chvíľu ticho, prebrali spolu nejaké „black bussines-y“ a Pittbulovi to nedalo a s prosebnými očami Hlavohrudi položil otázku: „ Čo myslíš? Mám jej zavolať? Myslíš že ju to poteší? Čo ak ju budem rušiť, viem že je teraz v práci? Čo ak ma nechce počuť? Neverila som a mala som sto chutí mu povedať, že čo sa vôbec pýta a nech láskavo zavolá. Mám pocit, že ja som bola z toho nervóznejšia ako on.

Hlavohruď ho v tomto spontánnom nápade podporila. Zavolal jej. Bol zrazu malinký, milý, slušný, príjemný a z hlasu bolo počuť ako veľmi si ju váži. „Dobre zlatko, nebudem ťa rušiť, pracuj a keď budeš chcieť tak mi zavolaj alebo mi napíš prosím ťa, veľmi sa poteším......

To už som si zapaľovala druhú cigaretu a mala som strašnú potrebu si odskočiť, ale chcela som počuť reakciu Hlavohrude. „ No vidíš, čo hovorila? Potešila sa? Hneď jej napíš, že si ju rád počul“ posmeloval Pittbula....

No koniec.  Aký spontánny nápad od Hlavohrude. V tom momente ma to zabilo a nielen to. Hodnú chvíľu potom spolu formulovali smsku. Čo a ako to napísať, či dať na konci textu cmuk a pa alebo pa a cmuk. Od tohto momentu som sa do týchto obrov zaľúbila. Akí boli rozkošní s tými detskými myšlienkami, ktoré úprimne púšťali z úst. Mala som chuť ich objať....

A preto prišla som k záveru, že obal je len obal. Niekto má svoj obal väčší, ozrutnejší a niekto malý, zlatý s úsmevom.

Vo vnútri môžeme byť všetci milí, úžasní, krásni, prítuľní a citliví. Jednoducho úprimné deti, ktoré sa boja či niečo nepokazia.

Nezáleží na obale, záleží len na tom akí sme!!!

Zapálila som si poslednú cigaretu a spokojne som odkračala jemne opálená a s úsmevom na perách okolo obrov. Cítila som ich pohľad, ale tentokrát mi tento pohľad lichotil........

Dobrého nemusí byť málo..

Miroslava Kacmarova

Miroslava Kacmarova

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Úplne normálna ženská alebo aj korytnačka ma podaktorí voľajú:) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu